Slovenská republika sa hrdo hlási k tomu, že je plnoprávnym členom EU z čoho samozrejme pre jej občanov plynú viaceré pozitíva – v základe možu smelo ťažiť z myšlienky voľnosti, pohybu osob, tovaru, kapitálu a služieb. No táto „voľnosť“ má aj druhú stránku mince. Svojou mobilitou v rámci EU sa občan sa dostáva často do situácie, že je konfrontovaný s „inou mierou chápania“ toho, čím je pre občana jeho materský štát.
Že píšem tak všeobecne a o ničom? No, tak budem konkrétnejší – dané úvahy ma napadli v jednej konkrétnej situácii. Som občanom Slovenskej republiky a momentálne pracujem v Holandsku. Do a z Holandska sa dopravujem vlastným motorovým vozidlom. Prekonávam vzdialenosť cca 1200 km. Počas mojich ciest sa stretávam(a nielen ja) so zaujímavým úkazom. Idem si z Holandska pekne domov, Holandsko prechádzam plynule, celé Nemecko od severu na juh plynule, celé Čechy taktiež – trasa cca 1130 km ubieha krásne plynule, občas vidieť policajnú hliadku, ktorá dozerá na plynulosť a bezpečnosť cestnej premávky a vy máte pocit, že polícia je tam na to, aby ste sa cítili v prvom rade bezpečne (tak isto cesta ubieha, ak trasu zmením a prechádzam nie cez ČR, ale cez Poľsko). A zrazu je tu slovenská hranica. Na úseku cca 70 km mínate 4 policajné hliadky, ktoré ostražite dávaju pozor, kedy nepozorný vodič dá príležitosť zarobiť. Ste na Slovensku, ste doma.
Príchodom na rodnú hrudu sa vraciate spať do detských čias – stávate sa veľké-malé dieťa, ktoré musí poslúchať prísneho a direktívneho rodiča. Otec či matka v podobe štátu prísnym a káravým pohľadom a zo vztýčeným prstom tresce a kára svou ratolesť. Áno, presne tak to cítite. Problém je, že vy už tým malým dieťaťom nie ste – to len otec a matka vo vás vidia stále to malé dieťa. Čia je to chyba? Vaša? Ich? Vy ste dospel, tak sa však zdá, že rodič ostal niekde tam snáď 30 rokov pozadu. Kto mu dokáže vysvetliť že sa zmenila nielen doba, ale aj jeho deti?
To, že ak hovoria dvaja to isté, nemusí to byť vždy to isté je naozaj stará dobrá pravda. Človeku sa akosi vtíska otázka, ako to je vlastne s tým naším členstvom v EU – teda ani nie tak s členstvom, ako s tým, do akej miery sme vlastne schopní sa priblížiť k svojim súputníkov v danej organizácii. Porovnávať sieť komunikácii Nemecka či Holandska zo Slovenskom by bolo nie práve najštasnejšie či už z ohľadom na jej rozsah, kvalitu alebo samozrejme kvantitu učastnikov dopravnej premávky. Je však možné porovnať prístup a účel. 1130 km úsek cez dopravnú sieť naších západnejších susedov z minimálnym množstvom dopravných hliadok, viac pasívne sledujúcich premávku, zasahujúcich len v nutnejších prípadoch a z rozvinutým asistenčným systémom (viacnásobná osobná skúsenosť – do niekoľkých minút je pomoc na mieste) a 70 km úsek od prechodu hranice medzi ČR a SR s hrozivo sliediacimi, kontrolujúcimi a pokutujúcimi policajnými hliadkami (pri poruche auta v SR by ste ho však kľudne mohli zamknúť a nechať odstavené na okraji dialnice bez povšimnutia) o niečom svedčí. Otcovská, či materinská láskavá starostlivosť to však asi nebude …
Ako má motorista možnosť vidieť a hlavne zažiť, riešenie pomoci, technického zabezpečenia kontroly dodržiavania rýchlostných limitov, či iných dopravných predpisov v okolitých štátoch Holandsku, Nemecku, Českej republike, Poľsku je poňaté asi trochu inak a v posobnosti policie sa uberá cez zabudované radary, kombinované s fotozariadením, počítajúcimi z určitou povolenou toleranciou prekročenia rýchlosti. Myslím že je ďaleko štastnejšie riešenie ako každodenné a nepretržité osobné „asistovanie“ príslušníkmi polície. Naviac, ak sú hliadky povačšine rozmiestňované na miestach, ktoré sú skorej o vysokej pravdepodobnosti “vybrania pokuty” – teda rovné úseky za mestami, kde však ich asistencia z hľadiska ohrozenia kohokoľvek stráca prakticky zmysel. Naopak tam, kde by asistovať mali – teda v husto zaľudnených oblastiach, či miestach z vysoskou koncentráciou chodcov nie sú – prečo? Pretože tam vodič logicky pozor dáva – teda možnosť uloženia pokuty je nízka -  teda pre policajta “nezaujímavá”.

Základná myšlienka využívania polície stojí na ochrane a pomoci práve tým, koho vlastne každodenne „usmerňuje“. U nášho českého suseda je ťažným heslom práce polície slogan „Pomáhať a chrániť“. A aké heslo, či slogan zosobňuje tú našu? Snáď „Vyberať a trápiť“ -  no a prioritným ukazovateľom výkonnosti či kvality plnenia úloh našej polície bude objem vybraných pokút za určité obdobie. Len aby „nedajbože“ nezačali vodiči jazdiť zodpovednejšie a opatrnejšie – to by bola asi aj taká malá pohroma  práve pre toho, kto sa už ani netají tým, že s danými finančnými prostriedkami počíta – kto to asi bude že? Rešpekt a strach nie sú totožné kategórie …

.jan Jablonovsky | 3. Máj 2010 | prečítané 65x

http://betablog.tyzden.sk/stat/2010/05/03/slovensko-v-eu/